Emócie a ako ich hľadať...

Wednesday, February 06, 2019

Rodičovstvo
Občas si poplačem. Nie preto, že by som mala nejak zvlášť náročný život, či bola nešťastná. Práve naopak. Občas si poplačem, pretože napriek tomu, že sa mnohí sťažujú ako je na svete zle a akí sú k sebe ľudia otrasní, mám to šťastie stretávať dobrosrdečných ľudí, ktorí ma rozplačú od dojatia. Pretože láskavosť stále existuje. Stále sú tu ľudia, ktorí vám povedia niečo milé iba tak. A dokonca ich ani nemusíte poznať 100 rokov. Dnes som stretla práve takéto ženy. A v lete som stretla aj presne takého chalana. Veľmi mladučkého a neskutočne talentovaného. Je autorom týchto fotiek a ja mám ohromnú chuť vám o týchto mojich stretnutiach povedať viac, ale začnem pekne po poriadku.

Vianoce pred rokom

Presne to bol čas kedy som sa rozhodla napísať Dominikovi, že by som bola neskutočne rada, keby nám spravil rodinné fotky s jeho ľahko rozpoznateľným rukopisom. Mala som na mysli zimné fotenie v kope snehu. Nič silené a už vôbec nie pred plátnom s vianočnými dekoráciami. Nakoniec sme sa dohodli na letnom fotení, čo bolo niečo viac ako pol roka vzdialená méta. A áno. Čakala som pol roka na fotenie s chalaniskom, ktorý je tak neuveriteľný, že keď sme sa potom stretli naživo, tak som mala pocit, že je to snáď môj stratený mladší brat. Ak rátam správne, tak z fotenia v trojici sa nakoniec stalo fotenie vo štvorici, aj keď Rebeka bola ešte v brušku a teda toho chlpáča, čo bol s nami nerátam, i keď je to vlastne plnohodnotný člen rodiny. A ak sa vám zdá, že čakať pol roka na fotenie je moc, tak vám poviem, že fotky sme si rozbalili až tieto Vianoce pod stromčekom. Suma sumárum od počiatočného nápadu až po finálnu fotografiu prešiel rok. A ja mám v pláne spraviť z tohto fotenia tradíciu. To Dominik síce ešte nevie, ale získal si nás natoľko, že si chceme u neho nechať zvečniť to ako sa naša rodina rok čo rok mení, až kým ho jeho šikovné ruky a veľké srdce neodvejú niekam ďaleko. Ak sa vám naše fotky páčia, tak Dominika nájdete TU a aj TU.



Ako zvládať emócie dieťaťa

Ak máte pocit, že skáčem z jednej témy na druhú bez ladu a skladu, tak je to iba zdanie. Zase kecám, lebo skáčem.Pretože dnes je tento môj článok vyslovene emočný, a tak to píšem ako to ide. Dnes som teda bola na workshope určenom pre mamičky. Viedla ho pre mňa mama hrdinka. Pretože vychováva 8 detí a svoje skúsenosti dáva ďalej a pomáha tak mamičkám, ktoré so sebou bojujú aj keď majú iba jedno, 2 či 3 deti. Možno ste si z mojich článkov mysleli, že som super mama, čo nemá s ničím problém a už vôbec sa nepotrebuje poradiť, ale tak to samozrejme nie je. Mám pocit, že každý deň či obdobie nám prináša niečo, nad čím sa musím zamyslieť. Čítala som Montessori prístup a mnohé veci sú mi jasné, ako aj to, že keď Zaky strká do detí a smeje sa, keď mu vravím, že to nie je pekné, že si pýta moju pozornosť, ale úprimne. Vedieť kde je problém a vedieť ako ho riešiť sú 2 rozlične veci. Dnes som sa dozvedela, že by mohlo byť cestou k vyriešeniu tohto nášho problému, dať Zakymu viac pozornosti. Ale nie iba tak. Pravidelne iba pre neho, rozumejte bez sestričky, telefónu či kamošky. Venujeme mu seba bezvýhradne. Zatiaľ skúsime raz týždenne ja aj môj drahý. Takto získa 2 rande 1x s maminkou a 1x s tatinom, kde budeme plne sústredení iba na neho a ak to pomôže, tak vám dám určite vedieť. Verím, že také rozkošné čertisko nemáme doma iba my, tak pokojne skúste a pátrajte po radách, pretože nikto učený z neba nespadol, že áno. Kúpila som si od Niky aj knižku, tak sa teším na čítanie, je potrebách, ktoré máme všetci nielen naše deti. Ak by ste ju chceli sledovať a dozvedieť sa viac o jej workshopoch či knihe, tak TU je link na jej Instagram.


You Might Also Like

0 komentárov

Like me on Facebook

My favorite

My favorite