Nové začiatky

Ahojte milé zblúdilé duše. Vitajte pri stredajšom veselom článku o všetkom možnom aj nemožnom. Prežili sme výlet do Bratisky. Najnáročnejšie dni, čo sa týka sedenia v aute, boli sme v ňom non-stop. Ale, stihli sme nájsť nových a veľmi zlatých nájomníkov. Asi máme viac šťastia ako rozumu. Deti sa vyblbli. Odišli nám v tom krásnom skoro letnom počasí posledné náznaky kašlu a sopla. Veľmi rozkošné. A čo je najdôležitejšie a ja za to asi začnem aj Bohu ďakovať a áno, stále som neveriaca, tak som mohla tú cestu prežiť bez bolesti. Nie je to tak dávno, čo som sa po sediačky nevedela ani najesť. Takže za mňa veľká vec. Dokonca som si dnes bola zabehať. Prvý krát od roku 2015. Zabehla som patetický kilometer za 8minút. Mala som pocit, že bežím 10km a skoro som dušu vyplula smerom do kopca cez pole a rozhodne som nevyzerala ladne ako laňka a už vôbec nie majestátne ako jeleň. No najdôležitejší je môj pocit a to bola taká neskutočná radosť, že som vôbec bežala. Iba ja, pes a zopár susedov na poli, ktorý si zrejme mysleli, že ma uštipla včela. Radosť. Tá je dôležitá, nie to aký rekord prekonám.

Divočina pri fotení

No a teraz k tej divočine pri fotení, pretože aj to je dôležité. Pre mňa. Chcela som fotky, lebo veď viete. Kto by sem chodil, keby sa nedalo pozrieť na obrázky. Mala som jasnú predstavu. Veď koniec koncov ako vždy. No tak sme sa vybrali do mesta, lebo v takom duchu sa nesú naše fotky. Dokonca som vytiahla aj žehličku na vlasy, v mojom ponímaní som sa prekonala, zvyčajne mám, z dôvodu pohybu Drndy v mojej tesnej blízkosti, cop. Ešte sme skočili k pediatričke, na pasové, ktoré nám zatvorili pred nosom, lebo naša schopnosť predvídať je veľmi neprofesionálna a vravím si, že ó, tam je to pekné, tam poďme fotiť, veď aj detské ihrisko tam je. To bude skvelé, Zaky sa pôjde hrať a my máme už len Beky v kočiari a to bude cvak cvak a hotovo. Prdlajs. Po fotení si idem pozrieť fotky, že ako to vyzerá a na fotke hlavne kostol, potom strom a niekde aj ja. Super. Tak nič, beriem foťák, Pali hrá modela a ukazujem ako si to predstavujem. Potom zase cvak - cvak a kontrola. Beky plače, Zaky ma volá na ihro, lebo, že sám nejde a fotky zase vyzerajú inak než som čakala. Zdujem sa a beriem Zakyho na ihro. Ja viem, že som hrozná, lebo nie je nič horšie ako mať priveľké oči. Najlepšie ísť do toho bez predstavy a byť zhovievavá, lebo viem, že môj drahý nebol na žiadnom, ale naozaj žiadnom fotokurze a vlastne ho to ani moc nebaví. Je to typický instagramový manžel.

Cesta je cieľ

Tá cesta našťastie vedie domov a je dosť dlhá na to, aby som si uvedomila, čo a ako. A tou cestou zbadám polia, pekné svetlo a odbočku. Tak kričím, že zastav. Odbočku nestihneme a tak musíme nacúvať. Ale už je družná nálada, za ktorú môže jedlo, mení perspektívu priatelia, odporúčam ho mať stále zo sebou a dopĺňať. A zase skúsime cvak sem, cvak tam, jedno dieťa spí a druhé kričí, že chce ísť von. Vtedy si pomyslím, že aké skvelé bolo, keď ešte nevedel hovoriť. Žartujem samozrejme. Tak Zaky behá po poli, do záberu, kade -tade, hlavné je, že nie na cestu. Nafotíme. Kopa fotiek, ale páčia sa mi. Sú také naše. Polorozmazané, preexponované, ale naše. Páčia sa mi. Lebo som myslela, že žiadne nebudú. A to by bola škoda. Pretože tieto šaty z kolekcie Renewals by NOSENE mám už od minulého roku a dokonca od môjho drahého. Mal to byť darček k Vianociam, ale dostala som ich iba tak. Asi ma ľúbi aj keď sa zdúvam. Raz darmo, je to dobrý manžel. A opasok som si vzala z kimona od mojej drahej ROGUE MINIMAL.


Tak mi dajte vedieť, či sa vám tieto naše fotky páčia. Alebo máme zase utekať do mesta. Alebo čo?