Čaute kamoši. Ak ste ma niekedy brali vážne, tak dúfam, že po tomto článku to prehodnotíte. Viete ako blogeri zvyknú písať, že toto a hento určite musíte mať, a ak nepôjdete na dovolenku do nejakého riádu, tak váš travel bucket list nebude kompletný, ak sa nebudete krémovať práve týmto krémom, tak budete škaredé ako opice, ak nebudete jesť iba VEGAN, tak zhoríte v pekle, a tak ďalej a tak ďalej. Nuž tak všetko toto sú úplné kraviny. Cestujte kam chcete, jedzte, čo chcete, obliekajte si, čo chcete, proste robte iba to, čo sami uznáte za vhodné. Ak sa vám nebodaj zapáči niečo z toho, čo vám na blogoch ukazujeme, tak paráda, ale pamätajte, že vy si žijete svoj život a nie je o nič menej kompletný ako ten blogerský. Akože toto vám môže prísť totálne mimo, ale asi by ste sa čudovali koľko ľudí sa môže cítiť zle, pretože sa porovnávajú s niekym iným.
Dobré ránko. Dnes som načapala Zachariáša cikať do sprchy. Zachovala som si vážnu tvár a spýtala sa prečo to robí? A čo on na to? Že je šiši ako Norman. Pre tých z vás, ktorý nemáte doma škôlkara, ktorý rád pozerá Sama Požiarnika, tak Norman je to dieťa, ktoré nechcete mať doma. Furt je v prúsere, stále ho zachraňujú a vymyslí tie najväčšie blbosti. Nuž a on sa očividne stal vzorom pre to naše skvelé dieťa. Tak pokračujem v rozhovore a pýtam sa, či mu teda môžem dať na zadok, keď robí somariny. Odpoveď asi neprekvapí, ale že nie. Lebo sa to pekne točí a potom to stečie. No akože držte sa čerství rodičia, bude to jazda. Zdravím svoje kamošky a sesterku, ktoré to ešte len čaká. Môžme si potom porovnávať šialené príhody.
Ahojte milé zblúdilé duše. Vitajte pri stredajšom veselom článku o všetkom možnom aj nemožnom. Prežili sme výlet do Bratisky. Najnáročnejšie dni, čo sa týka sedenia v aute, boli sme v ňom non-stop. Ale, stihli sme nájsť nových a veľmi zlatých nájomníkov. Asi máme viac šťastia ako rozumu. Deti sa vyblbli. Odišli nám v tom krásnom skoro letnom počasí posledné náznaky kašlu a sopla. Veľmi rozkošné. A čo je najdôležitejšie a ja za to asi začnem aj Bohu ďakovať a áno, stále som neveriaca, tak som mohla tú cestu prežiť bez bolesti. Nie je to tak dávno, čo som sa po sediačky nevedela ani najesť. Takže za mňa veľká vec. Dokonca som si dnes bola zabehať. Prvý krát od roku 2015. Zabehla som patetický kilometer za 8minút. Mala som pocit, že bežím 10km a skoro som dušu vyplula smerom do kopca cez pole a rozhodne som nevyzerala ladne ako laňka a už vôbec nie majestátne ako jeleň. No najdôležitejší je môj pocit a to bola taká neskutočná radosť, že som vôbec bežala. Iba ja, pes a zopár susedov na poli, ktorý si zrejme mysleli, že ma uštipla včela. Radosť. Tá je dôležitá, nie to aký rekord prekonám.