Mother of the year...

Sunday, November 13, 2016

Ahojte všetci. Dnes som sa trošku rozpísala, snáď to nebude vadiť. Keď mi môj drahý oznámil, že ide na rozlúčku so slobodou do Chorvátska na predĺžený víkend  a ja zostanem sama so psom a mesačným miminom, povedala som si no a? Veď je toľko osamelých mamičiek, tak to predsa nemôže byť až taká veda.  No a ani nebola. S odstupom času a ďalšom zážitku slamenej vdovy môžem prehlásiť, že zrada bola vo faktore času. Ten vám priatelia dokáže zohrať nesmiernu úlohu.

Pýtate sa akú?


Štatisticky vzaté, čím kratší výlet vášho manžela, tým menšia šanca, že sa pokašle, čo sa dá. Zatiaľ, čo sme 4-dňové odlúčenie zvládli bez ujmy na zdraví, najmä teda tom mojom – psychickom, tak 2-týždňové odlúčenie sa už ukázalo ako tvrdší oriešok. S pribúdajúcimi dňami geometrickým radom ubúdali moje sily a rytmické pohupkávanie z nohy na nohu pri uspávaní sa pomaly začalo meniť na jemný tik. Zistila som to v minúte, ako som sa pristihla pri pohupkávaní  počas dňa, keď si malý spokojne odfukoval v postieľke, zatiaľ, čo som vešala oblečenie. Poviete si, že to nie je až také strašné, no a nie je, ale keď si to už všimnú aj vaši priatelia, asi nastal čas zamyslieť sa nad tým, či by vaše dieťa nemalo byť schopné zaspať aj samé. Tým eliminujete tento neduh, ale zase možno budete mať tučnejšie stehná, pretože to pohupkávanie s malým vreštiacim závažím je posilňovňa grátis.

Vráťme sa však späť k pôvodnej myšlienke a áno utekanie myšlienok bez ladu a skladu asi tiež patrí k materstvu. Príklad zo života a ďalší odklon od pôvodnej témy. Odchádzam do potravín s presným plánom v hlave, čo potrebujem kúpiť. Po obchode už tisnem kočík  s totálnym prázdnom v hlave, potajomky upodozrievam Billu, že si tam nainštalovala nejaký druh rušičky mozgových vĺn špeciálne vyvinutý na zmanipulovanie mamičiek a z potravín už veselo odchádzam zo všetkým len nie s tým, čo som potrebovala. Fikcia? Kiežby.


Čo som to vlastne chcela? Och áno. Tento článok mal byť vlastne pocta všetkým osamelým matkám. Pre mňa osobne ste neskutočné hrdinky a vzdávam vám obrovskú poklonu a klobúk dole. Ale prečo vlastne? Mňa tie dva týždne držal pri živote fakt, že v piatok sa mi môj drahý vráti a ja na to všetko už nebudem sama. Oprať, povysávať, navariť a to všetko do taktu kričiaceho dieťaťa, ktorého hracie kresielko viac dráždi ako upokojuje je jedna vec. Fakt, že náš syn v noci vstáva na kŕmenie každú hodinu, čo vám dáva iba 45 minút spánku v kuse je druhá. Zvládnem aj takú noc, kedy je hore od 2.30 do 5.00, lebo má proste náladu byť hore, usmievať sa na mňa a pozerať svoje vlastné videá, pretože viem, že príde piatok a ja ho budem môcť šupnúť tatovi. Ale keď jednu noc  vystrája malý a druhú ma okrem štandardného budenia začne budiť aj pes, pretože niečo pojedol pri venčení, čo je kapitola sama o sebe, tak to sa už musím presviedčať, že to nie je vesmírne sprisahanie.

Takže keď je niečo po štvrť na štyri a ja odkladám nakŕmené mimino do postieľky, obliekam sa a s nesmiernym sebazaprením odchádzam na ultra rýchlu prechádzku so psom, tak sa naozaj necítim ako matka roka.  Pes si tradične pučí trávu a vykonáva potrebu a ja už pri vychádzaní z výťahu naťahujem uši, či nezačujem srdcervúci plač mimina. Nič také sa nedeje a hneď ako vojdem do bytu ma už zalieva pokoj na duši, že všetko dopadlo úžasne. Z tejto predčasnej radosti ma zobudí prebaľovanie o piatej, ktoré totálne preberie môjho malého pánka a samozrejme aj pes chytí druhý dych a opätovne sa pýta von s tým rozdielom, že tento krát už musím obliecť aj dieťa, pretože je proste hore, to dá rozum. Ja na seba v rýchlosti hádžem bundu môjho drahého, veď módna polícia o takomto čase ešte sladko spí. Medzi stromami v parčíku a jemným dažďom uvažujem, čo treba kúpiť v potravinách. Haha. Ako keby mi to bolo niečo platné. Prichádzame domov po tonách zožratej trávy a toalete, kde zisťujem, že skorá ranná prechádzka mladého pánka neuspala, takže na radu prichádza moje obľúbené pohupkávanie. O siedmej konečne padám do postele s vedomím, že o dve hodiny príde kamoška s malým a ja si musím stihnúť umyť aspoň zuby. Toto by som už zrejme nasledujúcu noc nedala, tak sa modlím k bohom spánku, aby som aspoň dnes nemusela absolvovať takéto patálie a do postele odchádzam skôr. Jednak to už vážne potrebujem a za druhé zajtra je PIATOK.

Mňa zachráni, ale všetky mamičky, čo sú na to samé, zachráni iba vedomie, že prídu aj lepšie dni a nakoniec všetky to robíme pre naše deti.

Veľa síl a ak budem mať nejaký večer ešte chvíľku času, tak sa opäť rozpíšem o príhodách matky roka.

P.S.1: Sladké sny.
P.S.2: Toto je true story, fikcia má v mojom živote miesto iba v knihách a filmoch.
Pus-pus.

Shop the look:
Body - Bess (similar here)
Tepláky - H&M (similar here)
Sveter - H&M (buy here)
Mikina - Zara (sold out)
Tenisky biele - Converse (buy here)
Tenisky modré - Converse (here)

You Might Also Like

3 komentárov

  1. :D jój zasmiala som sa, tak si to vtipne podala i keď to asi nebolo veľmi vtipné :) ale verím že malý ti to všetko vynahradí svojím krásnym úsmevom :)

    ReplyDelete
    Replies
    1. ..hahaha..dakujem poklad..vsetko je vec pristupu a mam pocit, ze na druhy den je uz vtipne takmer vsetko..dnes som si napriklad chcela dat konecne vytuzenu vanu a ono nam tecie iba velmi vlazna voda, nie je nic lepsie ako rychlovarna kanvica v kupelke..LOVE IT :D

      Delete
    2. jééžiš to poznám nám tu tiež nejako hapruje vždy vtedy keď ide nato :D

      Delete