Romilikes...

 Ahojte kamoši. Neviem, či tieto fotky nie sú až príliš provokačné vzhľadom na prebiehajúce aprílové eňo ňuňo ochladenie, ale zase nebojte, nič netrvá večne. My sme v pondelok zbuchli pieskovisko, aby sme ho už v utorok mohli zakryť. Deti som doň nakoniec pustila, Rebs to vydržala pol hodinku a Zaky si tam pomrzol celých 45 minút. Staval totiž Olymp. Takže sme v tom všetci rovnako. Napriek nepriazni počasia neklesám na duchu a veselo vyťahujem pod šaty jediné tehotenské nohavice, v ktorých to s Ruth ešte dáme a blogo scénu teda podporíme našim lookom pekne navrstvené. 

 Ahojte kamoši. Toto je tuším druhé a hneď aj posledné fotenie so snehom. Som vážne vďačná, že sa nám na chvíľku podarilo dostať z Bratislavy a decká sa mohli vyšantiť u babiny na záhrade. Ako vidíte, tak toho snehu sme mali požehnane. Aby ste si nemysleli, že sme pre kohokoľvek predstavovali akúkoľvek hrozbu, tak z Bratislavy sme odchádzali otestovaní a samozrejme negatívny. Po ceste sme sa zastavovali na miesach, kde sa mohol aj pes aj deti vybehať a kde nie je ani živej duše a raz sme tankovali, ale to bol vlastne vonku iba môj drahý. U babiny sme boli doma a so srnkami, čiže zase žiadne kontakty. Och a ešte v potravinách, zase nie celá rodina, lebo to nemáme ako spôsob socializácie. Testujeme sa každý týždeň a tak sme pred odchodom spať do BA skočili na testovacie miesto do Bardejova, ja som mala pred sebou asi 3 ľudí a môj drahý potom jedného, výsledky nám prišli smskou a samozrejme ako sme očakávali, tak sme boli negatívni. Čo ma ale prekvapilo, že za celú cestu cez komplet celé Slovensko nás nikto nezastavil anekontroloval, akože nesťažujem si, len som mala pocit, že sa hovorilo, že sa to bude diať a nič. V Poprade sme si vyzdvihli hojdačku Spectru od Utukutu z druhej ruky a fijú domov. Inak toto vám domov pre krpcov rozhodne odporúčam, hrajú sa s ňou často odkedy ju máme.

Ahoj kamoši, ak ste z môjho blízkeho okolia, tak to už chvíľku viete, ak ste moji zlatí followeri, tak to viete od Valentína a teraz vám o tejto našej blížiacej sa rodinnej zmene poviem niečo viac. Nebudem sa tváriť, že myšlienku na 3 deti sme ako rodina zvažovali už dávno, ale tiež je pravda, že realita s dvomi deťmi sa mi zdala ako pomerne postačujúca. Nie, že by naše deti boli ako neriadené strely, ale už narástli do veku, kedy sme začali pomýšľať na pokojné víkendy a koniec prebdených nocí, ale viete ako sa hovorí " Be carreful what you wish for!"