Už som týždeň východniarka...

Wednesday, March 06, 2019

Prvé dojmy zo života na dedine..

Čaute priatelia. Tak a je to tu. Máme za sebou prvý týždeň v divočine. Madagaskar sem, Madagaskar tam. Divočina to tu je, ale úplne v inom zmysle. Mám pocit, že to naše dieťa má prebytok čerstvého vzduchu a príliš prekrvený mozog alebo čo. Je to tu zábava, ale pekne po poriadku. Náš prvý týždeň v kocke štartuje a nedá mi nespomenúť, že včerajšok bol aj veľkým dňom pre Beky, pretože TRAMTADADÁ už má za sebou svoj prvý polrok. Veľká vec v živote rodiča, verte mi. Tak ti Rebi naša želáme, aby si bola stále také krásne a veselé dievčatko. Maminka ťa ľúbi najviac na svete. Nuž a dnes to bude o tom ako sme z Bratislavy odchádzali 2 dni, ako sme "nakazili" babičku a aj o tom ako funguje na dedine napríklad taká pošta.




Odchody na dlhé lakte

Možno viete, možno nie, ale z Bratisky sme pôvodne chceli odísť v utorok, hneď po evente superblogerov, ktorý organizovala Veronika zo Specialeditionlife a zrovna dnes má narodeniny, tak jej môžete venovať narodeninový follow na IG, pretože má prenádherný feed a je to skvelá baba. Bolo to super, celé o vzdelávaní ohľadne SEO a keby sa Beky chcelo spať, tak sa tam aj niečo naučím. Ale aspoň som si konečne zmenila nastavenie blogu na HTTPS, pretože sa junák jeden tváril nezabezpečene. Ale k veci, my sme skrátka nezvládli pobaliť všetko na čas a Paliho ešte skolila aj jeho alergia na chlad, a tak chudáčisko musel utekať k lekárke po lieky na alergiu a trošku sa spamätať. Ja som takmer prišla o nervy pri dobalovaní bytu a v duchu som nadávala na všetky koreničky, semienka v ikea pohárikoch a kadejaké trvanlivé potraviny, čo nám postupne zaplnili auto až po strop. Ďakujem pánom policajtom, že nezastavili našu prepchatú červenú káru, lebo by to zrejme bolo na pokutu. Zákon schválnosti sa postaral o to, že nám v to doobedie, čo som tam pôvodne už plánovala nebyť, vypli elektrinu. Pani suseda, čo sa zasekla vo výťahu na to zrejme zabudla tiež. Pre nás to znamenalo, že tatino si hodil schody hore-dolu asi milión x. Samozrejme sme boli všetci v družnej nálade, čo vám poviem. Ale na ten východ sme sa predsa len dostali. Len čo sme sa dovalili na východ a zo mňa všetok ten hŕŕ stres opadol prejavilo sa to na mojom organizme nádchou. Babička dostala chrípku deň na to, náhoda? Kruhy v obilí? Neviem.


Dedinská zábava

Milujem to tu. Dúfam, že to nebude ako v tom príbehu a týpkovi, čo sa presťahoval na Kysuce. Ak neviete o čom, tak si vygooglite Denník nádejného Kysučana, pobavíte sa. Ale fakt, vypustiť deti von je na nezaplatenie. Áno, zablatený je od hlavy po päty, babke pozhadzoval všetky sochy zvierat, v kopaní je lepší ako krtko, ciká kade tade, na ulici sa zastaví u tety a uja Krupku len tak, lebo tam raz bol a pamätá si, že je tam sranda, že ho nechajú prelievať tvrdé do vody, do vína hádzať oriešky a majú keramického psa, ktorý brechá. Dnes nám napríklad nakorenil psa. Kurkuma mu pristane. Snažím sa nesmiať, keď ho vychovávam a vravím mu, že sa to nemá, ale v hĺbke srdca vie, že sa nám to páči všetkým. On aj povie prepáč, už to neurobím, ae my vieme, že o pol minúty na to zabudne a spraví to zas. Okrem toho dnes posielal do Dunaja rolky z toaletného papiera. To sa Pali už toľko nesmial, keď bol po lakte v toalete. Ale poučili sme sa a kúpeľňa sa už zamyká. Mám pocit, že dedina otvára obzory, fantáziu, všetko. Úplne iný svet to tu je. Som zvedavá, čo všetko sa tu za ten rok naučím, ale mám tušenie, že to bude  na knihu.


Otváracie hodiny len tak

Pýtala som sa, že kde je tu pošta, reku, pošlem dievčatám balíčky a vygooglila som si aj otváracie hodiny. 2 zdroje mi uviedli, že toho sa nemám držať, že pošta tu nefunguje podľa otváracích hodín. Ale ja som si to chcela skúsiť na vlastnej koži. Tu pošta vraj funguje na papieriky na dverách - typu: Zatvorené z technických príčin alebo Zatvorené z rodinných dôvodov. Tak som nasadla na babkin bicykel, ktorý zjavne ide iba dole kopcom, na rovine trošku a do kopca ho už treba vytlačiť. Skoro som dušu vyplula, ale možno iba nemám kondičku. Koza jedna. No tak zoskočila som pred obecným úradom, vybehla po schodoch. Podľa otváracích hodín mali mať otvorené od 12.30, prídem k dverám, takmer odpadnem, keď zbadám kontajner na baterky, tie totiž nepatria do komunálu milí moji, doma sme ich vozili do Dellu alebo do Billy. Nuž tak. So zatajeným dzchom pozriem na dvere, žiaden papierik, tak chytám kľučku a... A nič. Zamknuté. Rozmýšľam a hľadám papierik. Fakt nič. Tak skúšam dvere ešte raz, nebolo by to prvý raz, čo neviem otvoriť dvere, ale sú fakt zamknuté a je 12.40. Už som bola na odchode, keď som začula zvuk kľúčov, aleluja. Balíky odišli a strávila som tam iba niečo cez 15 minút, takže úspech. Ale teraz viem, že je to tu ako v Španielsku. Maňana style. Bude sa mi tu páčiť. Źila som v Andalúzii a tak viem, čo mám očakávať a skôr ako pred jednou už na poštu nepôjdem.

Majte sa krásne a vidíme sa o týždeň. Už bude aj nejaký fashion článok. PRISAHÁM. :)

You Might Also Like

0 komentárov

Like me on Facebook

My favorite

My favorite