Ahojte kamoši. Ľudia rozhodli o tom, že dnešný článok budú sprevádzať fotky a lá LADY IN RED, hahaha. Nafotili sme ich pri našej poslednej ceste do Prešova do Zakyho škôlky a poviem vám, že to bolo naozaj náročné rozhodnutie. Nemyslím teraz obliecť si červené šaty, takéto rozhodnutia zvládam pomerne jednoducho, ale rozhodnúť sa, čo so Zakyho akademickým životom. Je to totiž najbližšia Montessori škôlka v okolí a my sme boli presvedčení, že to dáme. Raz darmo sme trošku rojkovia. Prvé dva týždne chodil Zaky na pol dňa a my sme ho v pohodičke čakali v meste, na káve a koláčiku. Ale čoraz viac nám bolo jasné, že zvládať cestu Hažlín-Prešov nebude také easy v daždi, snehu a metelici a už vôbec nie 2x za deň. Štyri hodiny v aute sú štyri hodiny v aute. Ďalším faktorm bolo skoré vstávanie a predsa budiť 3-ročné dieťa o šiestej ráno je podľa mňa pomerne zaťažujúce. A teda takto. Viete, že si nerada dávam nejaké prívlastky k statusu matka, pretože sa nepovažujem za mamu, čo by nejako strašne hrotila, čo sa moje dieťa v škôlke naučí, ale musím uznať, že už za tie 2 týždne robil Zaky pokroky a to ako boli deti organizované, všade bol už od rána pokoj, tak to celkom intenzívne kontrastovalo s tým, čo nás čakalo v našej aktuálnej škôlke. Deti lietali kade take, hrali sa so všetkým, čo im prišlo pod ruku, nuž bol tam taký jemný chaosík, ale verím, že sa to utrasie. Rovnako ako verím, že Zaky bude mať rovnakú šancu byť v živote úspešný, aj keď strávi pár mesiacov v inej škôlke ako tej, ktorá by bola pre ňho tá naj. Samozrejme z nášho pohľadu, pretože viete čo?
